ČO MODLITBA JE A ČO MODLITBA NIE JE

            Modlitba nie je upokojujúca droga ani príležitosť fňukať do Božej zástery. Je to Božia kováčňa, kde máme byť slovami evanjelia pretavení a ukutí do podoby Božieho nástroja, ktorý však v Jeho rukách nestráca svoju slobodu a zodpovednosť za to, ako a k čomu je použitý.
            Modlitba nie je fantazijný let do nebies a únik do sveta našich prianí. Naopak, vracia náš pohľad späť na zem, vždy kedykoľvek by sme chceli len zasnene a pasívne hľadieť do oblakov vlastných predstáv, projekcií, utópií – presne tak, ako v deň Nanebovstúpenia nebeský hlas napomenul učeníkov Pána: „Muži galilejskí, čo tu stojíte a hľadíte do neba?“ Ten istý hlas oslobodzuje i nás od všetkých zbožných únikov, učí nás stáť pevne na zemi a byť verní zemi, kam nás postavil Boh.
            Modlitba nie je krúženie okolo seba samých, pokušenie rozprávať sa sám so sebou. Modlitba je dialóg, v ktorom nesmieme kvôli vodopádu svojich krásnych a zbožných básničiek prepočuť Jeho reč.
            Božia odpoveď nie sú tajomné šeptania, do ktorých by sme stále – či už naivne alebo rafinovane – mohli vplietať vlastné odpovede, ktoré už vopred chceme počuť. To Božie „klopanie“ na steny našich sŕdc nemá nič spoločné s klopkaním stolčekov na špiritistických seansách či s „náhodným otváraním“ Biblie.
            V modlitbe a meditácii sa náš život – tento rýchlo bežiaci prúd zážitkov – mení na skúsenosť. Príliš horúce železo pocitov či životných spálení je prekované vo svetle Božieho slova, pred Jeho tvárou. Áno, modlitba je Božia kováčňa, nie je to len tichý kúsok slastného podriemkavania ušľachtilých duší. Niekedy je pri nej poriadne horúco.
            Vo viere a v modlitbe ide skôr o to, aby sme sa snažili pochopiť Božie priania a načerpať silu, múdrosť a ochotu. Aby sme Božím prianiam dokázali dávať prednosť pred svojimi prianiami a požiadavkami. Škoda však, že naše každodenné starosti mieria tak často do oblasti „mať“ (a to nielen vo veciach materiálnej povahy).
            V modlitbe by sa mali utvárať naše základné rozhodnutia. V nej by po opadnutí prchavej peny pocitov mala dozrievať naša vôľa odpovedať Bohu. Nie ako Adam skrývajúci sa v kroví, ale človek tvárou v tvár Bohu.
            Vtedy je modlitba aj miestom uzdravovania našich životných zranení. Nie je to „uzdravovanie vierou“ ako pri evanjelizačných masových zhromaždeniach na štadiónoch, kedy je človek vyzývaný povelmi: „Kto verí v Krista, ruky nahor, aleluja!“ Mať ruky nahor ešte neznamená obrátenie. Vždy si pripomeňme, že katolícka liturgia nás pri každej svätej omši vyzýva „Hore srdcia!“ (a nie paže) a že kresťanská tradícia definuje modlitbu ako pozdvihnutie srdca k Bohu – pohyb vnútra, a nie vonkajška. To, čo môže skutočne rozhýbať naše telo, nohy a ruky k práci na Božom kráľovstve, je premenené srdce, a nie nálada, prskavky emócií, navodené masovou sugesciou.
            V modlitbe sa učíme rozpoznávať, čo môžeme a čo nemôžeme zmeniť. A v tom, čo zmeniť môžeme, sa učíme angažovať, prosiac o odvahu a silu neuhýbať, nezabúdať, nezatvárať oči. A to, čo zmeniť nedokážeme, sa v modlitbe učíme odovzdať a púšťať z ruky. V modlitbe realisticky rozpoznávame vlastné obmedzenia, oslobodzujeme sa od ilúzií osobnej „všemohúcnosti“ a od márneho preťažovania vlastných síl. To pomáha zbaviť sa nepravých pocitov vín, zlosti a bezmocnosti.

                                                                         (Zdroj: Tomáš Halík, Dotkni se ran, str. 123-137)